Rigidné pracovné právo - fámy vs. fakty

Autor: Ján Košč | 23.9.2014 o 8:33 | (upravené 2.10.2014 o 18:27) Karma článku: 4,41 | Prečítané:  1019x

Pred pár dňami zverejnilo Svetové ekonomické fórum (WEF) rebríček konkurencieschopností krajín sveta v ktorom sa Slovensko neumiestnilo na práve najlepšom mieste. Rebríček sa na pár dni stal headlinom v našich novinách, rádiách, na internetových serveroch i v televíziách a čo sa týka komentárov ohľadom dôvodov nášho zlého umiestnenia, najviac sa spomínala korupcia, klientelizmus, zle fungovanie verejných inštitúcií, stav súdnictva, byrokracia, nízka transparentnosť a efektívnosť verejných výdavkov, ale aj zaostávajúci vzdelávací systém a nízka úroveň inovácií.

S týmito tvrdeniami je nielen možné súhlasiť, fungovanie štátu je v mnohých ohľadoch zlé a núkajú sa v tomto ohľade aj horšie slová. Na druhú stranu, musím tiež povedať, že tento stav nie je zapríčinený len „zlým štátom“, ale za toto všetko si v podstate môžeme aj my sami – občania tohto štátu. Našou pasivitou, akceptovaním všadeprítomnej korupcie a klientelizmu a ochranou rôznych „hajzlíkov“ pod rúškou výhovorky, že my predsa nie sme udavači. Prípadne tá známa veta: "svojim konaním som neporušil zákon/nebol porušený zákon" - morálka zjavne veľa v tejto spoločnosti neznamená.

Ale nie o tomto som chcel, aj keď by bolo určite o čom písať. Čo ma v tomto prípade naozaj zaujalo, bolo tvrdenie jedného "analytika" v istej televízii, že za naše zlé umiestnenie v rebríčku WEF môže okrem iného hlavne neflexibilné a málo liberálne pracovné právo.

Je flexibilita pracovného práva spasiteľom?

Ak si porovnáme naše pracovné právo s jeho európskymi „konkurentmi“, tak zistíme, že to naše je ako celok jedným z najliberálnejších v celej Európe. Mnohými „odborníkmi“ zvykne byť naše pracovné právo označované ako socialistické, lenže, ak by sme ho porovnali s pracovným právom platným napríklad v Nemecku, Rakúsku, Dánsku, Holandsku, Belgicku tak zistíme, že tieto zákony by sme v tomto kontexte museli označiť ako komunistické, prípadne ultrakomunistické.

Tak ako je možné, že sa v spomínanom rebríčku umiestňujeme tak zle, keď pracovnému právu pripisujú naši analytici a politici tak veľký vplyv? Podľa ich vyjadrení musí nezainteresovaný človek nadobudnúť dojem, že na Slovensku máme najneflexibilnejšie pracovné kódexy na svete.

Aby sme si v tom urobili jasno, je potrebné nahliadnuť do kritérií podľa ktorých WEF hodnotí krajiny. Sú to tieto hlavné oblasti:
- 1. Inštitúcie
- 2. Infraštuktúra
- 3. Makroekonomické prostredie
- 4. Zdravie a základné vzdelávanie
- 5. Vyššie vzdelávanie a prax
- 6. Trhová efektivita
- 7. Efektivita pracovného trhu
- 8. Rozvoj finančného trhu
- 9. Technologická pripravenosť
- 10. Veľkosť trhu
- 11. Obchodná vytríbenosť
- 12. Inovácie

Ako vidno, z týchto dvanástich hlavných pilierov hodnotenia sa naše pracovné právo môže dotýkať len siedmeho piliera. Len jedna dvanástina z hodnotených parametrov má taký obrovský vplyv na naše umiestnenie v rebríčku? A ako je možné, že sme na takom zlom mieste, keď máme liberálnejšie pracovno-právne kódexy, ako mnohé krajiny, ktoré sú v rebríčku pred nami? Veď aj Holandsko, Belgicko, Rakúsko, Nórsko, atď. majú menej liberálne zákony a predsa sa lepšie umiestnili v rebríčku. Niečo v tomto prípade nesedí...

Tu sa znovu musíme pozrieť na kritéria hodnotenia WEF a to podrobnejšie na siedmi pilier:
A. Flexibilita
- 7.1. Spolupráca v zamestnanecko-zamestnávateľských vzťahoch
- 7.2. Flexibilita stanovovania miezd
- 7.3. Praktiky pri najímaní a prepúšťaní
- 7.4. Cena prepúšťania

- 7.5. Vplyv zdaňovania na stimuláciu práce

B. Efektívne využitie talentov
- 7.6. Plat a produktivita
- 7.7. Dôvera v /spoľahnutie sa na/ profesionálny manažment
- 7.8. Kapacita krajiny udržať si talent(y)
- 7.9. Kapacita krajiny pritiahnuť talent(y)
- 7.10.  Podiel žien na pracovnej sile

Ako vidno, v siedmom pilieri hodnotenia sa pracovné právo dotýka len prvých štyroch bodov a pri tom prvom v podstate len okrajovo. Celý siedmy pilier sa na celkovom hodnotení podieľa 17%. Body 7.1.-7.4. sa tým pádom na celkovom hodnotení podieľajú v 6,8% miere. V tomto ohľade tvrdiť, že pracovné právo nemá vplyv by bolo mimo misu, ale na druhej strane by som tento vplyv ani nijako nepreceňoval. Tu je potrebné ešte upozorniť na jednu vec, kritéria hodnotenia vyberajú z pracovného práva len niektoré úzko ohraničené oblasti, čiže neporovnávajú pracovné právo jednotlivých krajín ako celok a už vôbec nie v kontexte.

Pozrel som si dosiahnuté výsledky v horeuvedených „segmentoch“ 7.1. – 7.4. u susedných krajín a niektorých ďalších krajín Európy (vybral som krajiny s vysokou životnou úrovňou a relatívne malou nezamestnanosťou) a vyšli mi z toho tabuľky použité nižšie v texte.

article_photo (novinky.cz)

Vysvetlivky k tabuľkám:
- v zátvorke pri názve krajiny alebo skratke je celkové umiestnenie v rebríčku konkurencieschopnosti WEF
- pri každom segmente je v ľavom stĺpci umiestenie podľa hodnotenia v danom segmente a v pravom stĺpci hodnota ktorú krajina dostala (1-7)
- v segmente 7.4. je v pravom stĺpci číselná hodnota, ktorá vyjadruje dĺžku poskytovaného odstupného v týždňoch

- 7.1. Spolupráca v zamestnanecko-zamestnávateľských vzťahoch

 7.1. 
Celkové umiestnenieUmiestnenie v segmenteHodnota
Belgicko (18)784,2
Česko (37)524,5
Dánsko (13)36
Estónsko (29)284,9
Fínsko (4)275
Holandsko (8)75,5
Maďarsko (60)714,3
Nemecko (5)195,2
Nórsko (11)45,8
Poľsko (43)1004
Rakúsko (21)125,4
Slovensko (75)1054
Švajčiarsko (1)16,2
Švédsko (10)175,4

Nie celkom rozumiem prečo má Slovensko (spolu s Poľskom) v tomto hodnotení najhoršie výsledky medzi porovnávanými krajinami. Zamestnanecko-zamestnávateľské vzťahy nie sú nejako zvlášť na Slovensku naštrbené. Štrajkuje sa u nás minimálne, kolektívne vyjednávania zväčša prebiehajú korektne a pokojne, a v rámci logicky rozdielnych záujmov zamestnávateľov a zamestnancov funguje tripartita. Aj zákon o kolektívnom vyjednávaní nijako nevybočuje z európskych štandardov. V tomto prípade si ani nie som celkom istý, či som tento segment do tohto porovnávania vôbec mal dávať, nakoľko dobré vzťahy nemajú akékoľvek zákony ako naštrbiť, ani napraviť. Príkladom môže byť napr. Rakúsko, kde platia oveľa prísnejšie zákony (povinnosť členstva zamestnávateľov v zamestnávateľských komorách, desaťročia fungujúce rozširovanie kolektívnych zmlúv pokrývajúce skoro 100% zamestnancov, atď,), pričom býva takáto prísnosť podnikateľmi považovaná skôr za prekážku, ako za výhodu, a pritom má Rakúsko v tomto hodnotení lepšie postavenie ako Slovensko a o miere nezamestnanosti v Rakúsku radšej ani nehovorme.

Nemecko je v tomto segmente tiež lepšie hodnotené, aj napriek tomu, že nemecké odbory majú väčšiu moc, štrajkuje a protestuje sa v Nemecku omnoho častejšie ako u nás...

Poľsko má rovnaké hodnotenie ako Slovensko v segmente 7.1, skoro rovnaké v segmente 7.3 a 7.4 a aj napriek tomu, je v celkovom hodnotení na 43. mieste (Slovensko je 75.). Nech mi nikto nehovorí, že je to len kvôli lepšiemu výsledku v segmente 7.2... Toto jednoducho možne nie je.

- 7.2. Flexibilita stanovovania miezd

 7.2. 
Celkové umiestnenieUmiestnenie v segmenteHodnota
Belgicko (18)1293,6
Česko (37)435,4
Dánsko (13)1074,5
Estónsko (29)16,2
Fínsko (4)1432,4
Holandsko (8)1353,5
Maďarsko (60)645,1
Nemecko (5)1363,4
Nórsko (11)1333,7
Poľsko (43)29 5,6
Rakúsko (21)1422,5
Slovensko (75)1024,6
Švajčiarsko (1)155,7
Švédsko (10)1343,6

V segmente 7.2 sme medzi porovnávanými krajinami v tej lepšej polovici a okrem Švajčiarska sme za sebou nechali všetky krajiny s lepšou životnou úrovňou a omnoho nižšou nezamestnanosťou, pričom práve malá flexibilita v tejto oblasti býva „odborníkmi“ považovaná za hlavnú príčinu vysokej nezamestnanosti. Otázkou ostáva, ako to, že o tom nevedia v týchto krajinách a nezamestnanosť tam raketovo nestúpa? Namiesto toho tamojšia nezamestnanosť je dlhé roky stabilizovaná a za posledne roky aj napriek kríze stúpla len minimálne. 

- 7.3. Praktiky pri najímaní a prepúšťaní

 7.3. 
Celkové umiestnenieUmiestnenie v segmenteHodnota
Belgicko (18)1392,6
Česko (37)1213,2
Dánsko (13)65,3
Estónsko (29)124,8
Fínsko (4)993,5
Holandsko (8)1233,1
Maďarsko (60)434,2
Nemecko (5)1093,4
Nórsko (11)1322,8
Poľsko (43)1123,4
Rakúsko (21)1013,5
Slovensko (75)1312,9
Švajčiarsko (1)25,7
Švédsko (10)1003,5


V tomto segmente sme tretí od konca, pričom sme za sebou nechali Nórsko a Belgicko, takisto krajiny, ktoré majú omnoho nižšiu nezamestnanosť a podstatne vyššiu životnú úroveň. Skoro rovnaký výsledok ako my dosiahlo aj Holandsko a Česko. Nemecko, Švédsko, Rakúsko a Fínsko na tom v tomto segmente tiež nie sú oveľa lepšie.

- 7.4. Cena prepúšťania

 7.4. 
Celkové umiestnenieUmiestnenie v segmenteHodnota
Belgicko (18)197,2
Česko (37)9520,2
Dánsko (13)10
Estónsko (29)5512,9
Fínsko (4)3810,1
Holandsko (8)268,7
Maďarsko (60)5113,4
Nemecko (5)10021,6
Nórsko (11)268,7
Poľsko (43)8918,8
Rakúsko (21)52
Slovensko (75)8918,8
Švajčiarsko (1)3810,1
Švédsko (10)6614,4


Pri tomto segmente je pozoruhodný fakt, že podľa tohto rebríčka je u nás odstupné vyplácané za 18,8 týždňa. Lenže ono to nie je celkom tak. Autori jednoducho zobrali ako hodnotu maximálne možného odstupného vyplácaného za dvadsať odpracovaných rokov – podľa nášho zákonníka práce, zamestnanec, ktorý odpracoval viac ako dvadsať rokov u svojho zamestnávateľa a je s nim rozviazaný pracovný pomer výpoveďou pre nadbytočnosť, dostane štvormesačné odstupné.

Lenže realita je trochu iná. Výpovede pre nadbytočnosť zväčša dostávajú ľudia, ktorí majú odpracovaných menej rokov, dokonca v prípade, že je zamestnanec u zamestnávateľa menej ako dva roky, tak na Slovensku nedostane žiadne odstupné. V tomto ohľade by bolo spravodlivejšie, ak by sa porovnávala priemerná hodnota reálne vyplácaného povinného odstupného na Slovensku v týždňoch – čo nie je problém zistiť u štatistického úradu.

Pritom tento rebríček vôbec neberie do úvahy, že napríklad v Rakúsku, ktoré sa v  tomto segmente umiestnilo na piatom mieste sa zo zákona vypláca len dvojtýždňové odstupné, no reálne sa vypláca povinne viac na základe zákonom určeného rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, kde sa rozšírenie automaticky týka všetkých zamestnancov pracujúcich v danom odvetví. Takže v tomto prípade sa do hodnotenia reálne rakúske odstupné neráta, hoci sa reálne a povinne vypláca vo väčšej výške, ako je uvedené v zákone.

A ďalšie „ale“ v tomto prípade tkvie vo výške priemernej mzdy. Čo myslíte, koho vyjde prepustenie zamestnanca drahšie? Slovenského zamestnávateľa s 18,8 týždňovou povinnosťou odstupného, alebo švajčiarskeho zamestnávateľa, ktorý musí zaplatiť 10,1 týždňa?

A ešte jedna krátka poznámka. Nemecko je lídrom medzi krajinami EÚ v celkovom rebríčku WEF a v tomto segmente má "horšie" výsledky ako Slovensko. Pritom je Nemecko zároveň aj ťahúňom európskej ekonomiky i hospodárstva a krajina má aj relatívne nízku nezamestnanosť. Hmmm, ako je to možné? Podľa teórii "analytikov" a poniektorých politikov by malo niekoľkomesačné povinné odstupné brániť nemeckým podnikateľom najímať nových zamestnancov, veď čo ak ich budú musieť neskôr prepustiť? Asi o tom nemeckí zamestnávatelia nevedia, pretože počet zamestnancov v Nemecku pomaly rastie...

Ďalší "horší"?

V nasledujúcej tabuľke sú uvedené ďalšie zaujímavé krajiny ktoré sa v daných segmentoch umiestnili horšie ako Slovensko a pritom sú v celkovom hodnotení lepšie umiestnení ako my. V ľavom stĺpci je uvedená krajina s celkovým umiestnením v rebríčku konkurencieschopnosti WEF a v pravom stĺpci číselné hodnotenie dosiahnuté v danom segmente.

WEF7.1. WEF 7.2. WEF 7.3. WEF 7.4.
celk. miestohodnotacelk. miestohodnotacelk. miestohodnotacelk. miestohodnota
AUS (22)3,9AUS (22)3,7AUS (22)2,7LUX (19)21,7
SLO (70)3,7SLO (70)3,9SLO (70)2,4TAIW (14)22,6
FRA (23)3,6Island (30)4,1ITA (49)2,4KOR (26)27,4

Zamyslenie na záver

Čo z tohto všetkého vyplýva? Aj keby sme u nás tie hodnotené paragrafy, alebo dokonca celé spomínané zákony celkom zrušili, tak by nás to v celkovom hodnotení WEF posunulo vpred len o pár miest, pričom by tieto  zmeny trošilinku vylepšili postavenie zamestnávateľov na Slovensku, ale na druhej strane by takýto krok poškodil veľkú skupinu zamestnancov. Pritom zlepšenie o pár miest v rámci tohto rebríčka je úplne bezvýznamná záležitosť, ktorá z praktického hľadiska nemá skoro žiaden význam. Naopak, vylepšenia v oblasti korupcie, klientelizmu, zlého fungovania verejných inštitúcií, stavu súdnictva, byrokracie, nízkej transparentnosti a efektívnosti verejných výdavkov, ale aj v oblasti zaostávajúceho vzdelávacieho systému a nízkej úrovne inovácií by nás nielen posunulo vpred o desiatky miest, ale hlavne by to reálne pomohlo rovnako zamestnávateľom i zamestnancom a na tejto zmene by tratili len zlodeji, korupčníci a politici...

Ďalším dôležitým faktom je, že mnohokrát proklamované tvrdenia o tom ako málo liberálne pracovné právo negatívne vplýva na nezamestnanosť, prosperitu a životnú úroveň sú v podstate hlúposť. Málo liberálne pracovné kódexy v Holandsku, Nemecku, Škandinávii, Austrálii, atď sú dôkazom toho, že tomu tak byť nemusí, len je potrebné zlepšiť fungovanie v iných, omnoho dôležitejších segmentoch fungovania štátov a ich hospodárstiev.

Takže pred nami ostáva otázka, prečo sa na slovenskej politickej scéne redukuje diskusia a hlavne reálne zmeny ohľadom zlepšovania podnikateľského prostredia skoro výlučne len na pracovné právo? Prečo sa na reálne zmeny v hore uvedených oblastiach sa rezignuje, hoci sa o nich tiež veľa rozpráva? Zatiaľ žiadna slovenská vláda, ani z pravého, či ľavého kútika politického spektra neurobila zásadnejšie zmeny, ktoré by Slovensko posunuli vpred. Nepopieram, že pokusy tu nejaké boli, ale žiadna zásadná zmena nenastala ani za osem rokov pravicových vlád Mikuláša Dzurindu, ani za krátkej vlády Ivety Radičovej, ktorá v tomto smere sľubovala asi najviac – tiež sa vtedy politici reálne zmohli len na prekopanie pracovného práva.

Tu by som ešte chcel povedať jednu vec, od konca deväťdesiatych rokov minulého storočia sa na Slovensku pracovne právo v podstate len s miernymi výkyvmi kontinuálne liberalizuje. Aj keď sa napríklad strana SMER – sociálna demokracia rada označuje za ochrancu pracujúcich je dôležité povedať, že v súčasnosti platné pracovné právo je v mnohých oblastiach liberálnejšie, ako pracovné právo prijaté za prvej vlády Róberta Fica. A pracovné zákony z dielne prvej Ficovej vlády boli liberálnejšie, ako pracovné právo platné v dobe prvej Dzurindovej vlády, keď bol ministrom práce Peter Magvaši, niekdajší stranícky kolega Róberta Fica z SDĽ.

Dokonca, a to vie málokto, je súčasný zákonník práce ohľadom odstupného a výpovednej lehoty pri prepúšťaní zamestnancov pracujúcich u zamestnávateľa menej ako rok liberálnejší, ako zákonník prijatý počas Radičovej vlády. A pri prepúšťaní zamestnancov pracujúcich u zamestnávateľa menej ako 2 roky a dlhšie ako rok, sú súčasný zákonník a Mihálov zákonník v podstate totožné. 

PS: pre ľudí, ktorí nerozumejú písanému textu je tu krátke zhrnutie:

  • netvrdím, že pracovné právo neovplyvňuje podnikateľské prostredie
  • netvrdím, že sprísňovaním  pracovného práva čoskoro dobehneme štáty západnej Európy
  • netvrdím, že rebríček WEF je zlý, ale že jeho interpretácia našimi politikmi a niektorými analytikmi je doslova scestná
     
  • tvrdím, že liberalizáciou pracovného práva pomáhame podnikateľskému prostrediu len veľmi málo a na druhej strane poškodzujeme prostredie zamestnanecké
  • tvrdím, že zmeny v pracovnom práve je potrebné robiť pri zohľadnení práv a záujmov oboch strán
  • tvrdím, že liberálne pracovné právo nie je garantom dobrého fungovania hospodárstva, ekonomiky a dobrého zamestnávateľského prostredia

Zdroje:

www.weforum.org
Report WEF - konkurencieschopnosť

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?