Politizácia odborov a všeobecné pokrytectvo politikov

Autor: Ján Košč | 19.1.2016 o 20:29 | (upravené 29.1.2016 o 13:04) Karma článku: 5,52 | Prečítané:  1755x

Je fascinujúce, ako politici často trpia kolektívnou stratou pamäti a čiernobielym videním sveta. Ešte fascinujúcejšie ale je, že ani žurnalisti nie sú o nič lepší. Momentálne je tento stav ukážkovo plastický pri výpovediach...

... plastický pri výpovediach sestier a štrajkovej pohotovosti učiteľov.

Aj napriek faktu, že sa v posledných dňoch často objavujú články ohľadom toho, ako SMER-SD účelovo a pokrytecky komentuje protesty zamestnancov školstva a zdravotníctva ( napr TUTU a TU,), tak táto kritika je takpovediac neúplná, pretože akosi zabúdajú na pokrytectvo súčasnej opozície v tej istej otázke. Pravda je taká, že slovenskí politici všeobecne, buď využívajú alebo znevažujú aktivity občanov i odborov podľa toho, ako im to momentálne vyhovuje.

Z tých troch, vyššie prelinkovaných článkov, ma zaujal hlavne ten prvý, v ktorom sa tvrdí, že ovplyvňovať učiteľov vo veci štrajku a v tom, s kým chcú spolupracovať je neslušné. Súhlasím, problém, ale vidím   v tom, že na túto neslušnosť trpia všetci súčasní vrcholoví politici na Slovensku, zľava doprava.

História (Hystéria) sa opakuje

Politici združení vo vláde a je jedno, či ľavicovej, pravicovej alebo zmiešanej, kedykoľvek v minulosti, vždy videli v podobných aktivitách politizáciu odborov a politici z opozície ich vždy podporovali. Veď sa skúsme pozrieť do minulosti...

Počas mečiarizmu sa KOZ v júni 1997 postavila na odpor Mečiarovej vláde, pričom jej vadili nedemokratické praktiky a obchádzanie tripartity, ktorá vtedy síce nefungovala na základe legislatívy, no jej fungovanie bolo postavené na džentlmenských dohodách, ktoré zamestnávatelia, odbory i štát dovtedy dodržiavali. Odborom vadilo zavedenie mzdovej regulácie, ktorá išla nielen proti aktuálne prebiehajúcim kolektívnym vyjednávaniam, ale bola v rozpore aj s platnými kolektívnymi zmluvami.

Mečiar sa odborom pomstil tým, že tripartitu zrušil, čo bol bezprecedentný krok v rozpore s odporúčaniami OSN, OECD, MOP (medzinárodná organizácia práce) aj EÚ a založil „akúsi“ radu, ktorá združovala promečiarovských zamestnávateľov a promečiarovské odborové štruktúry, ktoré sa sám Mečiar pokúšal vytvárať. Mečiar vtedy tiež rád bľabotal niečo o politizácii odborov.

Vtedajšia opozícia SDK (KDH, DS, atď.), SDĽ a spol.  sa postavila na stranu odborov, pričom v predvolebnom boji v roku 1998 využili aj podporu odborov a sľúbili im obnovenie tripartity na základe jasných legislatívnych pravidiel. Odborový zväz KOVO vtedy sám zorganizoval mítingy a na mnohých mítingoch iných politických strán sa zúčastňovali zástupcovia zamestnancov za OZ KOVO ako rečníci, pričom svojim členom odporúčal dať vo voľbách hlas vtedajším opozičným stranám - vtedy im nevadila podpora opozície zo strany odborov reprezentovaných KOZ. Odbory podporovali protimečiarovskú koalíciu aj v otázke následných reforiem v hospodárskej a sociálnej oblasti, ktoré boli nevyhnutné.

Po tom, ako zvíťazila protimečiarovská koalícia a zostavená pravo-ľavá vláda Mikuláša Dzurindu, bola obnovená činnosť tripartity a prijatý zákon o tripartite. Po čase cca. v roku 2002 sa však odbory postavili proti niektorým reformám druhej Dzurindovej vlády, pričom mnohé z nich sa aj z dnešného pohľadu ukazujú ako príliš radikálne, s malým úžitkom a veľmi negatívnymi sociálnymi dôsledkami, ktoré išli proti základným sociálnym a hospodárskym právam obyvateľov a zamestnancov.

Obhajoba týchto práv zamestnancov pritom patrí medzi základne povinnosti odborov ako takých na celom svete. Samozrejme, že vtedajší vládni politici tento protest otočili proti odborom a tvrdili, že chcú zrušiť všetky reformy a návrat Mečiara, čo bol  síce nezmyselný konštrukt, ale to vtedajším mocipánom ani zamak nevadilo, veď stačilo pohroziť návratom Mečiara a všetko bolo v najlepšom poriadku.

Vtedajší politici z vládnych strán odmietali akúkoľvek diskusiu a keď KOZ pohrozila, že zorganizuje petíciu za vypísanie nových volieb, tak sa namiesto normálnej diskusie SDK a spol. uchýlili k mečiarovským praktikám a znova zrušili tripartitu - „demokrati“ zrušili základnú demokratickú spoločenskú inštitúciu.

Odbory, ako dôležitá súčasť občianskej spoločnosti boli vytlačené na okraj a do kúta, kde im podala ruku jediná strana, ktorá bola ochotná s odbormi rokovať - v tej dobe vznikajúci opozičný a dnes vládny SMER. Bolo ľahké následne kopať do odborov za to, že spolupracujú s konkurenciou, no fakt, že k tej spolupráci ich dotlačili vlastnou bohorovnosťou a ignoranciou, to už radšej zamlčali. Odborom SMER ponúkol strategické partnerstvo a zmluvu o spolupráci.

O tom, či túto ponuku prijať sa aj vtedy a aj dnes vedie v odboroch diskusia, ktorá nie je homogénna a jednostranná ani v tých odborových zväzoch, ktoré nakoniec túto ponuku prijali. Keďže odbory fungujú na demokratických princípoch, tak o uzavretí , resp. neuzavretí takejto zmluvy, rozhodovali hlasovaním, pričom na prijatie/odmietnutie zmluvy stačila jednoduchá nadpolovičná väčšina hlasov. Po tom, ako SMER vyhral voľby, obnovil tripartitu, čo sľúbil a odvtedy, hoci bola neskôr znova pri moci aj pravica, tak už sa ju zrušiť ani nepokúšala.

V roku 1999 a 2003 štrajkovali učitelia, ktorí si od Dzurindovej vlády neraz vypočuli, že sú spolitizovaní a od dnešného premiéra Fica sa dočkali školskí odborári veľkej podpory.

Počas štrajku železničiarov v roku 2003, sa vtedajší vládni politici (SDKÚ a spol.) namiesto rokovaní, rozhodli politicky zatlačiť na súdnu moc (ktorá by vraj mala byť nezávislá) a dosiahli cez predbežné opatrenie zastavenie štrajku, pre údajnú nezákonnosť. Po nejakom čase, síce súd rozhodol, že štrajk bol vyhlásený v súlade so zákonom, ale to už nijako železničiarom nepomohlo - skôr naopak, došlo k triešteniu železničiarskych odborov. Aj vtedy vládni politici, ktorí sú dnes súčasťou opozície spievali o politizácii odborov a dnes vládny SMER štrajk silno podporoval.

V roku 2003 prebehol aj celoslovenský hodinový štrajk (viac ako 500 000 účastníkov), ktorého témou bolo zmiernenie reforiem v sociálnej a zdravotníckej oblasti, samozrejme zase pravica vykrikovala o politizácii a odborárskych bossoch a ľavica krochkala blahom.

O pár rokov neskôr v roku 2006, počas štrajku zdravotníkov, ktorý sa rozšíril z Bratislavskej nemocnice na celé Slovensko (20 nemocníc) použila vtedy vládnuca pravica rovnaký scenár, ako v prípade železničiarov. Súd na nátlak politikov predbežným opatrením štrajk zrušil. A zase vládni politici, ktorí sú dnes súčasťou opozície spievali o politizácii odborov a dnes vládny SMER štrajk podporoval. Tento, nakoniec pre politický nátlak na súdnu moc neúspešný štrajk, mal viacero následkov. Došlo k následnému rozdrobeniu zdravotníckych odborov a zdravotníci už nemali dôveru vo funkčnosť klasického štrajku.  Práve preto sa zdravotníci následne uchyľovali k hromadným výpovediam.

V roku 2011 prebehlo viacero protestov a štrajkov, ktoré mali spoločný cieľ, dosiahnuť skončenia okliešťovania pracovno-právnych kódexov. Znova sa rozrinčali ťažké zbrane o politizácií odborov a radosť na strane ľavice. Vylepšovanie podnikateľského prostredia pre 160 000 podnikateľov sa vtedy robilo skoro výlučne cez zhoršovanie zamestnaneckého prostredia, pre cca. 2 500 000 zamestnancov. V tejto súvislosti je vcelku zaujímavé, že aj napriek tvrdeniu pravice, že prekážkou hospodárskeho rozvoja boli silné pracovné kódexy a po ich podstatnom okresaní sa podnikateľské prostredie vylepšilo len málo, no podstatne sa zhoršilo zamestnanecké prostredie. Dnes, už ani známe liberálne think tanky neoznačujú pracovné kódexy za prekážku zlepšovania podnikateľského prostredia. Prekážky sú niekde celkom inde a ani pravica s nimi veľa neurobila - pritom pri ich náprave by nemali len podporu podnikateľov, ale aj odborov...

A viete o tom, že aj napriek sľubu súčasného premiéra vrátiť všetky pracovné kódexy do pôvodného stavu (pred novelizáciami za Radičovej vlády), vtedy opozičného politika, sa tieto zákony do pôvodného stavu dostali len čiastočne? Napríklad súčasné znenia zákona pri výpovednej lehote a odstupnom u zamestnancov pracujúcich u zamestnávateľa kratšie ako jeden rok je liberálnejšie, ako podľa Mihálovej novely.  Aj takto sa plnia sľuby dané politikmi...

Mimochodom, pri tripartite sa dlhodobo a v podstate v celom civilizovanom svete rešpektuje jedna nepísaná dohoda. Ak sa na niečo zhodnú zamestnávatelia a odbory, tak vláda tieto dohody rešpektuje, pričom ich bez zmien prenáša do legislatívy. S dodržiavaním týchto džentlmenských dohôd mala veľké problémy, tak druhá Dzurindová vláda, ako i vláda Ivety Radičovej - takže sa nemohli čudovať nie veľmi prívetivým postojom odborov.

Hromadné výpovede lekárov v roku 2011 postavili do pozoru pravicovú vládu Ivety Radičovej a znova sa rozprávalo o politických motiváciách Lekárskeho odborového zväzu (nemá zmluvu so SMEROM a nie je členom KOZ), pričom SMER si tento protest doslova užíval. Teraz, keď výpovede dali sestry (sesterské odbory tiež nemajú zmluvu so SMEROM a nie sú členom KOZ) a pri moci je SMER, tak je to presne opačne. Pritom, v oboch prípadoch sa vládni politici snažili a snažia diskusiu na tému ohľadom protestov zdravotníkov obmedziť len na politickú motiváciu a platy, hoci požiadavky lekárov a sestier sú a boli omnoho obsiahlejšie. Od zastavenia privatizácie nemocníc do rúk penty počas Radičovej vlády, cez korupciu a rozkrádanie zdravotníctva vtedy aj dnes, až po dlhoročný nedostatok zdravotníckeho personálu a nezmyselné ťahanie nadčasov.

Dôsledkom tohto štrajku bol návrh zákona z rúk ministra zdravotníctva Uhliarika (KDH), ktorého zámerom bolo podstatné obmedzenie práva na štrajk zdravotníkov. Na tento návrh sa zniesla vlna kritiky, od profesných organizácií zdravotníkov, odborov, ale aj od strany SMER. Po vyhratých voľbách SMER tento návrh v roku 2013 oprášil a schválil...

Počas štrajku učiteľov v roku 2013 organizovaného odborovým zväzom, ktorý nikdy nemal a nemá uzavretú zmluvu so stranou SMER sa taktiež objavili obvinenia z politizácie, pričom vtedajšia pravicová opozícia štrajk vo veľkom podporovala. Vo štvrtý deň štrajku dospel odborový zväz k prerušeniu štrajku a rozhodol sa pokračovať za rokovacím stolom, kde sa aj napriek všetkému podarilo vyjednať o dosť vyššie zvyšovanie miezd, ako kedykoľvek predtým.

Samozrejme, tento nepríjemný obrat v ostrom štrajku využila pravica obviňovaním odborov z toho, že zneužili učiteľov a výsledok štrajku bol dopredu dohodnutý, pričom taktiež vytiahli na svetlo sveta neskutočnú „politickú trafiku“ predsedu učiteľského zväzu vo forme mandátu obecného poslanca za SMER kdesi v Hornej-Dolnej. Keby sa aj toto obvinenie dalo brať vážne a ako reálny dôvod ukončenia štrajku, tak nesedia minimálne tri fakty.

O prerušení ostrého štrajku učiteľov nerozhodol predseda zväzu, pretože na to nemal kompetencie, rozhodli o tom hlasovaním príslušné štruktúry zväzu a následnú za rokovacím stolom dosiahnutú dohodu (kolektívnu zmluvu) odsúhlasili základné organizácie zväzu - ktoré tvoria samotní učitelia. Ak s tým učitelia nesúhlasili, prečo súhlasili s kolektívnou zmluvou a nepokračovali v štrajku? No a tretím faktom je neochota učiteľov naozaj štrajkovať, ktorú preukázali už tým, že na druhý deň vtedajšieho ostrého štrajku štrajkovala menej ako polovica tých, čo štrajkovali v prvý deň a na tretí deň to už bolo len mizivé percento z nich. Štrajk bol prerušený až ako dôsledok opustenia barikád samotnými učiteľmi, takže logicky je dosť ťažké obviňovať „generála“ z neúspechu, keď mu zdupkalo vojsko.

V rokoch 2012-2014 boli sestry dosť aktívne, pričom ich aktivity boli najprv v rovine intenzívnych rokovaní, ktoré vyústili do zákona, ktorý riešil zvyšovanie platov sestier. Tento zákon bol prijatý ešte počas Radičovej vlády, pričom SMER sestry verbálne podporoval. Po tom ako SMER vyhral predčasné voľby napadol tento zákon na Ústavnom súde a ten zákon zrušil...

Následné aktivity sestier boli čím ďalej, tým viac radikálnejšie a tvrdšie, až vyústili do súčasných udalostí.

Je robenie politiky odbormi legitímne?

Obviňovanie odborov, že nemajú právo robiť politiku a robia ju, je nezmyslom minimálne s ohľadom na medzinárodne uznávané definície politiky:

"Politika je proces a metóda záväzného rozhodovania určitej skupiny ľudí smerujúceho k dosiahnutiu určitého cieľa."

"Politika je plánovité, organizované a cieľavedomé sociálne konanie, ktoré je zamerané na vybudovanie, udržiavanie alebo zmenu spoločenského poriadku."

"Politika je úsilím o získanie podielu na moci."

O legitimite „robenia“ politiky odbormi sa dlhodobo diskutuje, škoda len, že nie s niečim podloženými argumentmi. Angažovať sa v politickej oblasti je hlavná úloha odborov všade na svete. Je jedno, či odbory robia politiku explicitne alebo implicitne. Tak ako majú právo ovplyvňovať prozamestnávateľskú politiku zamestnávatelia, cez svoje občianske združenia (zamestnávateľské zväzy), tak rovnaké právo majú zamestnanci - robiť prozamestnaneckú politiku cez svoje občianske združenia (odborové zväzy a zamestnanecké komory).

Ciele odborov sú bez akejkoľvek debaty jednoznačne politické, osobitne v sociálnej a hospodárskej politike. Je úplne jedno, či odbory robia politiku na úrovni štátnej sociálnej/hospodárskej politiky, alebo na úrovni zamestnávateľskej sociálnej/hospodárskej politiky. Kto sa má právo vyjadrovať k politike zamestnanosti, k vzdelávacej politike, k politike bývania, k zdravotníckej politike, k rodinnej politike a sociálnemu zabezpečeniu, ak nie občania?

Kto spochybňuje tieto práva, spochybňuje demokraciu a základné občianske práva občanov. Ak si politici, či už zo Smeru, alebo z opozičných strán myslia, že politické strany majú výhradné právo robiť politiku, tak zjavne nepochopili demokraciu ako systém. Štrajk a protest patria medzi základne politické práva aj podľa medzinárodných dokumentov, aj podľa slovenskej Ústavy. A podľa právnych i morálnych noriem robiť politiku je právo dané občanom a tí ju realizujú buď nepriamo, prostredníctvom politických strán a volieb alebo priamo, osobne, prípadne cez rôzne občianske združenia, pričom obidva spôsoby sú nanajvýš legitímne.

Aj právo zakladať politické strany vyplýva z tohto práva, takže ak ho politici spochybňujú, spochybňujú vlastnú legitimitu. Právo vyjadrovať sa, či už prostredníctvom petícií, protestov, alebo štrajkov je základným prvkom priamej demokratickej a participatívnej politiky - a tej sa slovenskí politici zo všetkých politických strán boja ako čert kríža...

Odborári nemôžu kandidovať

Mnohí politici rozprávajú o tom, že odbory majú byť apolitické a vždy, keď im to vyhovuje, tak kričia, že odbory sú výťahom pre odborárskych bossov do politiky. Spochybňovanie tohto práva je tiež, ako sa v dnešnej dobe hovorí, ťažký FAIL, nakoľko členstvo alebo funkcia v akomkoľvek občianskom združení nie je nijakou prekážkou na realizovanie základného práva občanov, voliť a byť volený. 

Akýkoľvek odborár alebo člen komory má právo kandidovať na politickú funkciu či už na štátnej alebo regionálnej úrovni, ak splní zákonné podmienky. Či nakoniec budú zvolení a v politike úspešní aj tak rozhodnú samotní občania a nie politici. Dodnes sa na Slovensku spomínajú dve mená z odborov Engliš a Saktor. Ako nakoniec dopadli vieme, čo je ale dôležité, odbory tu ostali a fungujú aj bez nich. O tom, nakoľko sú a boli bývalí odborári v politike úspešní a čo užitočné urobili je možné diskutovať, ale nie je možné podľa toho jednoducho paušalizovať...

Veď sa pozrime aj za hranice našej malej krajiny. V Česku je poslancom parlamentu bývalý funkcionár ČMKOS, ktorý sa tam ocitol cez kandidátku ČSSD, sesterskej strany nášho Smeru, toho istého Smeru, ktorý spochybňuje právo kandidovať podpredsedovi komory učiteľov, alebo predsedníčke sesterských odborov. Pritom ten istý Smer uviedol do vysokých politických funkcií šéfa komory advokátov a šéfa zamestnávateľského zväzu.

Alebo poďme ďalej na západ. V Rakúsku sú členmi tamojšieho parlamentu viacerí členovia odborového zväzu ÖGB, ktorí sa tam dostali na kandidátkach socialistov a konzervatívcov. Vo Veľkej Británii sú členmi parlamentu odborári, členovia Labour party založenej odbormi. Vo Švédsku je predsedom vlády kolega nášho predsedu vlády z európskej strany socialistov, pričom tento človek je bývalý predseda švédskych kovákov (odborový zväz).

Dokonca aj americkým prezidentom bol pred nejakým časom bývalý šéf hereckých odborov, v americkej demokratickej strane majú odbory dosť výrazne slovo a minimálne v primárkach na viceprezidenta niekedy aj svojich členov. Tento zoznam by mohol byť ešte dlhší, ale pre príklad to myslím stačí.

Ale aby som nespomínal len pokrytectvo Smeru, na pravej strane nášho politického spektra tiež dlhodobo počúvame, že kandidatúra odborárov do politiky je fuj, fuj... A aká je realita? Na kandidátke KDH je predsedníčka NKOS, na kandidátke strany Šanca je bývalý šéf NKOS, ktorý sa nedávnom prezentoval kritikov politických aktivít odborov a odborárov a pritom on sám už viackrát v minulosti kandidoval aj za SDKÚ. Mimochodom, nebola to SDKÚ, ktorá sa často vyjadrovala negatívne k odborom a kandidatúram odborárov na politické funkcie? Na kandidátke OĽaNO sa nachádza už spomínaný podpredseda učiteľskej komory a nebyť hystérie okolo predsedníčky sesterských odborov, bola by tam aj ona.

Ak sa na toto všetko pozrieme triezvymi očami, tak každému logicky uvažujúcemu človeku musí byť jasné, že právo kandidovať vo voľbách, alebo do politických funkcií je neodňateľné a keď ho využije ktokoľvek z akejkoľvek občianskej organizácie, nie je možné ihneď vzťahovať túto kandidatúru na očierňovanie samotnej organizácie, nakoľko aj po odchode tohto človeka občianska organizácia ostáva a ostávajú aj jej úlohy a povinnosti k členom.

Bossovia

Rovnako je možné diskutovať, či odbory vzor 2016 sú také isté, ako odbory vzor 1995, určite nie sú. Odbory sa zmenili, v mnohých smeroch. Od konca deväťdesiatych rokov minulého storočia sa odbory rozdrobili a oslabili člensky. Niektoré odborové zväzy a organizácie sú akčnejšie, niektoré nie. Niektoré sú neschopné (ani autor týchto riadkov by nechcel byť ich členom) a niektoré sú naopak schopné. Niektoré zväzy pomaly vymierajú a jeden zväz rastie tak počtom členov, ako aj organizácií. Rovnako sa dá hovoriť jednotlivo o funkcionároch, sú takí i takí. Hádzať všetkých do jedného vreca je hlúposť...

Treba, ale diskutovať k veci a nie pseudoargumentami. Pravicoví politici radi, keď im dôjdu argumenty rozprávajú o odborových bossoch, ktorí nezastupujú odborárov, ale sami seba - čo je samozrejme vo väčšine prípadov somarina a zavádzanie v snahe zdiskreditovať. Terajší politici za SMER zase „argumentujú“ tým, že predsedníčka sesterských odborov a predsedníčka komory sestier nie sú sestry a že tým pádom nemajú právo zastupovať sestry. Dokonca, že nedali výpovede. Komu mali dať výpovede, keď nie sú zamestnancami zdravotníckych zariadení, ale občianskych združení (odbory a komory)?

Milí páni politici, funkcionári odborov alebo zamestnaneckých komôr boli riadne zvolení podľa stanov týchto organizácií a pokiaľ sú na výkon svojej funkcie uvoľnení, tak sa stávajú profesionálmi a už nevykonávajú svoje pôvodné povolanie. Je na členoch týchto organizácii, aby posudzovali ich činnosť, nie na vás. Ak vám vadí, že predsedníčka sesterských odborov nie je sestra (funkciu sestry vykonávala roky) a popri svojej predsedníckej funkcii v odboroch vykonáva aj funkciu starostky, pýtam sa, prečo vám nevadí, ak napríklad množstvo poslancov má aj starostovské a primátorské funkcie? Prečo sa k štrajku sestier vyjadruje poslanec Raši, keď nie je zdravotník, ale primátor? Tieto hlúpučke rečičky, či z ľavej alebo pravej strany politického spektra len usvedčujú politikov z toho, že namiesto argumentov používajú demagógiu a hlúposti.

Odborári = smeráci

Autor týchto riadkov je člen OZ KOVO a funkcionár základnej organizácie v U. S. Steel Košice, pričom zo svojich skúsenosti môže potvrdiť, že realita je mnohokrát iná, ako sa predkladá verejnosti. Keď pred rokmi prišla ponuka strany SMER o zmluve medzi odbormi rozpútala sa o tom vášnivá a  dlhá diskusia, na konci ktorej bolo hlasovanie, pričom v domovskej základnej organizácii autora bola jednohlasne odmietnutá. KOZ  zmluvu podpísala, nakoľko sa k tomu pozitívne postavila nadpolovičná väčšina odborových zväzov. Podobne strategickú spoluprácu so stranou Smer podpísal aj najväčší výrobný odborový zväz OZ KOVO na základe hlasovania nadpolovičnej väčšiny. Úplne legitímne a demokratické rozhodnutie sa zvykne politikmi a analytikmi prezentovať ako v nadpise uvedená rovnica, hoci je to úplný nezmysel, hlavne s ohľadom na fakt, že mnohí členovia odborov s tým nesúhlasia, ale rešpektujú rozhodnutie väčšiny. Aj po tomto rozhodnutí a podpísaní zmluvy medzi OZ KOVO a Smerom diskusia na túto tému naďalej pokračovala a pokračuje a je veľmi živá, niekedy až priam horúca.

Podľa informácií autora, KOZ v minulosti aj v súčasnosti vždy pred  parlamentnými voľbami listom oslovila všetky relevantné politické strany a skúmal sa prienik programov i možnosti prípadnej spolupráce, pričom sa vždy ozvali výlučne zo SMERU. Prečo? Prečo, keď iným stranám spolupráca odborov so SMEROM vadí? Veď tým, že by minimálne diskutovali, to mohli zastaviť - ale to im asi nie veľmi pasovalo do ich čierno-bieleho nazerania na svet. Koncom minulého roka sa na rade OZ KOVO hlasovalo znova o oslovení relevantných politických strán, čo nakoniec po dlhej diskusii len tesne neprešlo. Dôvodom sčasti bola aj istá miera ješitnosti, nakoľko viacerí členovia Rady OZ KOVO považovali za potrebné „odignorovať tých, čo doteraz ignorovali nás“. Aj napriek tomu, východoslovenské štruktúry OZ KOVO, ktoré si osvojili uznesenie odborárov z  U. S. Steel, oslovili politické strany a z ich strany už akýmsi zázrakom došlo k pozitívnej reakcii a následným stretnutiam. Odborári z OZ KOVO z prešovského a košického kraja sa stretli so zástupcami KDH a SIETE, kde prediskutovali oblasť zamestnaneckého prostredia. Nie je vylúčené, že ďalšie stretnutia sa v dohľadnej dobe ešte uskutočnia. Na základe uvedených rozhovorov pravicové strany KDH a SIEŤ považujú za  dôležité a zmysluplné viesť sociálny dialóg na všetkých úrovniach, ktorý by zohľadňoval aj postavenie tých najslabších v pracovnom procese, ktorých odbory zastupujú.

ČO POLITICI REÁLNE DOSIAHLI?

O tom, čo všetci Slovenskí politici dokopy od roku 1989 dosiahli som už viackrát písal vo svojich blogoch, preto teraz nechávam priestor jednému liberálnemu ekonómovi, ktorí robil poradcu Ivanovi Miklošovi, keď bol ministrom financií, aby ste nielen mne mohli nadávať do komunistov a boľševikov:

Meravy.blog.sme.sk / Kto môže za nízke platy na Slovensku?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?