Sú nedocenení len učitelia a sestry?

Autor: Ján Košč | 27.1.2016 o 15:01 | (upravené 29.1.2016 o 11:41) Karma článku: 9,92 | Prečítané:  3069x

V posledných dňoch sa veľa diskutuje na témy ohľadom školstva, zdravotníctva, morálneho a finančného nedocenenia učiteľov a sestier. Lenže sú len tieto profesie morálne a finančne nedocenené?

V novoročnom príhovore prezident Slovenskej republiky spomínal okrem iného aj to, ako sme si ako spoločnosť prestali vážiť učiteľov. Nie, že by som s ním nesúhlasil, práve naopak, súhlasím s ním, lenže nepovedal pravdu celú, to, čo spomenul prezident je vlastne len vrchol ľadovca. Nie len učitelia stratili spoločenský status, v podstate ho stratili všetci ľudia, ktorí sa živia ako zamestnanci.

Naša spoločnosť si v honbe za rastom, ziskom a uznaním prestala vážiť doslova samú seba. Veď učitelia nič nerobia a ešte majú prázdniny. Vodiči autobusov len sedia na zadku a ešte sú drzí na cestujúcich. Zdravotné sestry sú lenivé a kašlú na pacientov. Doktori len berú úplatky a provízie. Kamionisti sú vlastne stále na dovolenke. Operátori výroby len stoja a „čumia“.  Šičky by chceli za málo muziky veľa peňazí, atď, atď, atď. Naša spoločnosť si už neváži pomaly žiadne povolanie,  snáď okrem zamestnancov v IT biznise a tých len preto, že vraj dobre zarábajú...  

V rámci spoločenského tlaku je na Slovensku do absolútneho popredia stavané podnikanie, skoro až na úroveň jediného poctivého „zamestnania“, toho, ktoré jediné má zmysel a spoločenskú hodnotu. Áno, súhlasím s tým, že podnikanie a podnikavosť sú veľmi dôležité pre akúkoľvek spoločnosť, ale nemožno povedať, že tí, ktorí nepodnikajú, ale svoje schopnosti a talent predávajú na trhu práce, sú menej dôležití a hodnotní - bez ich práce by ani podnikanie a podnikavosť nemali žiaden efekt a budúcnosť.

Podľa agregovaných dát dokonca patrí Slovensko ku krajinám, ktoré majú vyšší podiel ľudí živiacich sa podnikaním (podnikatelia a živnostníci), takže v tomto ohľade si nemáme čo vyčítať.

Nie, absolútne mi nejde o to, aby sme teraz začali glorifikovať robotníkov, roľníkov a pracujúcu inteligenciu... Tu ide skôr o to, aby sme si ako spoločnosť začali vážiť sami seba tým, že si budeme vážiť prácu tých druhých, či už ide o smetiara, kopáča kanálov, robotníka, montéra, operatóra výroby, údržbára, učiteľa, jadrového fyzika, alebo kozmonauta, pretože každý z nich je nejakým spôsobom osožný pre túto spoločnosť a bez ich práce sa nezaobídeme. Naša spoločnosť je tak silno profesne diverzifikovaná, deľba práce tak hlboko zakorenená, že už to snáď ani viac nejde a tým pádom sme jedni na druhých silno závislí.

Ale poďme späť k školstvu. Za posledných 25 rokov sme doslova zdevastovali školstvo ako také a skoro úplne sme zlikvidovali školstvo učňovské a odborné. Ľudová múdrosť o tom, ako má remeslo zlaté dno sa dnes už stala len bonmotom. A teraz, po tom, ako sme znovuobjavili teplú vodu (duálne vzdelávanie) ich ideme kriesiť.

Bojím sa, že to už nebude také ľahké, hlavne s ohľadom na fakt, že absolventi SOŠ (bývalé SOU) a SPŠ nemajú v tejto spoločnosti na ružiach ustlané. Sú považovaní za spodinu, ktorá nemá hodnotu. Pritom sa množstvo ľudí na Slovensku rozčuľuje, že už je problém zohnať schopného remeselníka/odborníka. A hoci sa v súvislosti s minimálnou mzdou spomína, že táto je určená ľuďom bez kvalifikácie, tak práve absolventom SOŠ, ale i SPŠ je po nástupe do zamestnania veľmi často ponúkaná a aj neskôr sa na Slovensku nedostanú omnoho vyššie nad jej úroveň. A čuduje sa niekto v tejto súvislosti tomu, že v zahraničí pracuje viac ako 300 000 Slovákov?

Podľa odhadov Slovensko každý rok opustí 30 000 mladých ľudí vo veku do 30 rokov. Títo naši ľudia odchádzajú za lepšími podmienkami a platmi do zahraničia, čo je logické, ale nie normálne. Štát i rodina týchto mladých ľudí vynaložia nemalé prostriedky na ich primárnu i sekundárnu socializáciu i vzdelávanie a neskôr im tak maximálne zakývame na pozdrav a vytešujeme sa, že nám tu nedvíhajú nezamestnanosť.  Na Slovensku plačeme, že nedokážeme utiahnuť dôchodkový systém, no do zahraničia doslova vyháňame ľudí, ktorí následne platia dane a odvody v zahraničí. Áno, vývoj demografie je problém, ale hlavným problémom Slovenska sú mizerné mzdy, ktoré nezodpovedajú výkonu ekonomiky, produktivite práce, ani cenovej úrovni na Slovensku.

Sú mizerné slovenské platy spravodlivé, alebo nie?

Z mizerných miezd sa platia mizerné dane i odvody, z mizerných miezd je možné platiť len mizerné dôchodky, mizerné mzdy vyháňajú ekonomicky aktívnych ľudí do zahraničia a mizerné mzdy spôsobujú nízku kúpyschopnosť domáceho obyvateľstva  i nefunkčnosť terciárnej sféry ekonomiky. 

Hlavne ak sa pozrieme na fakt, že Slovensko patrí ku krajinám s najnižším podielom platov na vytvorenom HDP v EÚ a s najvyšším podielom ziskov kapitálu na tom istom HDP. Čo iné by malo motivovať ľudí k práci a rozhodnutiu ostať pracovať a platiť dane a odvody tu na Slovensku, ak nie primerané mzdy? 

Na túto tému odporúčam nasledujúce články jedného liberálneho ekonóma:
Kto môže za nízke platy na Slovensku?
Ako zvýšiť zúfalo nízke mzdy zamestnancov?

a jeden môj starší:
Zvýšme mzdy!

Popri záplave makroekonomických informácii sa akosi zabúda na jednu tiež veľmi zaujímavú informáciu. Priemerná návratnosť kapitálu v Nemecku trvá cca. 7 rokov, v niektorých západoeurópských krajinách to je až 9 rokov a na slovensku cca. 3. O čom to svedčí? Presne o tom, že podiely z ekonomickej aktivity slovenskej spoločnosti sú veľmi nespravodlivo rozložené. 

No, a v tejto atmosfére sa tiež čudujeme, že 25% mladých ľudí nič nerobí? Keď to mierne preženieme (alebo ani nie?), tak hociktorý nezamestnaný má v tejto spoločnosti vyšší status, ako poctivo pracujúci, ktorý tvrdo „maká“, aby uživil svoju rodinu platom na hranici chudoby... Majú mladí Slováci motiváciu pracovať doma, keď sa im spoločnosť za takúto „úchylku“ vysmeje do tváre? A robíme to vlastne sami sebe...

V tejto súvislosti ma doslova fascinuje postoj zamestnávateľov. Na jednej strane minimálne väčšina tých v priemysle neplatí toľko, ako by mohla a mala. Na strane druhej tiež väčšina z nich plače nad nedostatkom kvalifikovaných uchádzačov o zamestnanie. Pritom absolventi škôl vo veľkom utekajú zarábať peniaze radšej do zahraničia, kde si ich rýchlo rozoberú ako "čerstvé rožky", aj napriek tomu, že naše školy vraj produkujú nekvalifikovaných zamestnancov.

Všade vo vyspelom svete, keď dôjde v ekonomike k nedostatku zamestnancov, tak to znamená podstatné zvyšovanie miezd, pretože to je logická reakcia na pohyby trhu práce. Len na Slovensku sa zrazu hľadajú inú nástroje, ktoré by umožnili ponechať mzdy na súčasnej úrovni, alebo ich dokonca ešte znížiť. Tí, ktorí za iných okolnosti prisahajú na neviditeľnú ruku trhu, v tomto prípade robia čo môžu, aby nefungovala.

A čo s duálom? Na to, aby sa na Slovensku rozbehlo duálne školstvo požadujú zamestnávatelia od štátu nemalé financie, pritom práve zamestnávatelia sú vlastne na príčine toho, že učňovské a odborné školstvo na Slovensku upadlo tam, kde sa nachádza. Po roku 1989 drvivá väčšina zamestnávateľov prestala spolupracovať so školami a tie jednoducho reálne nemohli držať krok s dobou a technickým pokrokom. Bez podpory samotných zamestnávateľov to nedokáže ani nemecké školstvo, na ktoré Nemecko vynakladá oveľa vyšší podiel HDP, ako tomu je u nás. Aj prichádzajúci zahraniční investori namiesto spolupráce so školami len naťahovali ruku smerom k štátu, ktorý za európske peniaze „rekvalifikoval“ potencionálnych zamestnancov.

Až kým bublina nepraskla a neprebudili sme sa do momentálne neutešenej situácie. Pritom, všade v západnej Európe je doslova bežné, že o učňovské a odborné školstvo sa v prvom rade, aj finančne, starajú práve zamestnávatelia, pretože tým investujú do vlastnej budúcnosti.

Ako príklad uvediem učilište v Rakúskom meste Krems, ktorého zriaďovateľom je oceliarská firma VOESTALPINE, tá má v Kremse fabriku s 800 zamestnancami. Kapacita učilišťa je 1000 (sic!) študentov a ich absolventská nezamestnanosť je blízka nule, hoci VOESTALPINE ani zďaleka toľkých absolventov nepotrebuje. Tento počet študentov školy umožňuje firme vybrať si tých najlepších a ani ostatní absolventi tejto školy sa na trhu práce nestratia. A takýchto príkladov je možné nájsť doslova tisícky v Rakúsku, Nemecku, Belgicku, Holandsku, Dánsku, atď, atď, atď.

Koľko to rokov pôsobí Volkswagen na Slovensku? Ak dobre počítam, tak od roku 1991 už ubehlo dvadsaťpäť rokov. A kedy začal  Volkswagen na Slovensku uvažovať o vlastných učňoch? Minulý rok. Choďte sa pozrieť do Nemecka, ako intenzívne spolupracuje Volkswagen so školami už mnoho desaťročí. Pozrite si tamojšie sektorové kolektívne zmluvy, ktoré hovoria o podpore učnovského školstva, zaručujúce učňom minimálne mzdové úrovne a zaručujúce im budúcnosť vo firmách pre ktoré sa učia. A takto by som mohol menovať množstvo ďalších investorov zo západnej Európy, ktorí veľa rozprávajú o tom, ako prinášajú na Slovensko západoeurópsku firemnú kultúru a západoeurópsku spoločenskú zodpovednosť firiem, ale na túto svoju zodpovednosť voči slovenskej spoločnosti, z ktorej ťažia abnormálne zisky, radi zabúdali a mnohí si ani dodnes nespomenuli.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?