reklama

Svinstvá, klamstvá a zavádzanie (práca a platy - október 2015)

Nenásytné sestričky a lekári. 8 ale 6? Môže za slabú konkurencieschopnosť zákonník práce? Chudoba a sociopati. Opäť o minimálke a niečo o význame členstva v odboroch. To sú témy aktuálneho tohtomesačného prehľadu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Kto je nenásytný, sestričky?

Ako ste iste počuli, sestričky pracujúce v slovenskom zdravotníctve stratili trpezlivosť. Aj napriek rečiam mnohých politikov sa ich postavenie nielen, že nezlepšuje, ale práve naopak, dlhé roky zhoršuje.

DennikN.sk / Sestry: Boli sme zmierlivé a nik nás nebral vážne. Teraz chystáme výpovede

O tom, že určite nie je niečo v poriadku svedčí aj fakt, že o voľné miesta sestier nie je veľký záujem, pričom priemerný vek sestier neustále stúpa.

Aktuálnu stratu trpezlivosti sa sestry rozhodli prejaviť hromadnými výpoveďami po vzore lekárov, ktorí tak učinili v roku 2011. Určite sa aj teraz nájdu politici, ktorí budú sestry, tak ako lekárov odsudzovať za to, že si berú pacientov ako rukojemníkov. Lenže opýtajme sa, kde je príčina tohto stavu? Zapríčinili ho setry? Sú hromadne výpovede ako extrémny nátlakový prostriedok legitímnou formou boja za ich práva?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
(zdroj: ipravda.sk)

Keď sa pozriete do minulosti. V roku 2006 vyhlásili štrajk zdravotníci (lekári a setry) v bratislavskej FNsP, počas kolektívneho vyjednávania, pretože sa im nedarilo vyjednať zvýšenie miezd a aj kvôli reformám v zdravotníctve, ku ktorému sa nakoniec pridali zdravotníci na celom Slovensku. Tento štrajk ale veľmi rýchlo ukončili politici tým, že sa im podarilo „presvedčiť“ súd, aby tento štrajk zrušil. Podobne sa akosi podivuhodne podarilo ukončiť aj štrajk železničiarov v roku 2003.

A dnes sa politici čudujú, že zdravotníci siahajú k extrémným nátlakovým prostriedkom? V roku 2006 sa politikom podarilo doslova rozbiť dovtedy spoločné zdravotnícke odbory a aj tie, ktore ostali boli vlastne nefunkčné, nakoľko už nemohli použiť jediný možný nátlakový prostriedok- štrajk. Ak ľuďom zoberiete právo na jediný legitímny spôsob nátlaku pri kolektívnom vyjednávaní – na právo na štrajk, tak im neostáva nič iné, ako siahať po iných, účinnejších spôsoboch. Lekárom sa v roku 2011 vyčítalo, že išli na hranu a bez ohľadu na iných. Sestry, ktoré sa dlhé roky pokúšali dohodnúť normálnou cestou, cestou rokovaní a argumentácie, nakoniec prišli na to, čo lekári vedeli už pred rokmi - s politikmi pohne len extrémny tlak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale ešte sa vráťme k „argumentu“ brania rukojemníkov. Na prvý pohľad tento argument vyzerá logicky, lenže nie je! Pretože sa tento pohľad dá aj obrátiť. Koho rukojemníkmi sú samotné sestry? Prečo by mali zamestnanci v zdravotníctve, ktorí sú živiteľmi rodín, živoriť na hrane chudoby len preto, že nikto ich problémy a platy nerieši už dlhé desaťročia? Majú sa sestry cítiť previnilo len preto, že chcú za svoju prácu spravodlivé finančné ohodnotenie?

Kavecka.blog.sme.sk / Otvorený list sestry z Prešova ministrovi zdravotníctva

Nebudem špekulovať o tom, ako dopadne akcia „hromadné výpovede“, pretože mnohé závisí nielen od osobnej odvahy sestier a počtu i výdrže tých, čo výpovede podajú, ale aj od reakcie politickej elity, no hlavne od toho, ako zareaguje verejnosť. Moju podporu majú už teraz...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lekári odmietajú nadčasy

Mimochodom, zaregistrovali ste, že nemocniční lekári v Košiciach ošetrujú len akútnych pacientov? Stalo sa tak preto, že sa rozhodli ukončiť nekonečný príbeh nadčasov, vďaka ktorým naše zdravotníctvo ešte celkom neskolabovalo a už odmietajú ťahať nadčasy nad limitmi zákonníka práce.

TVnoviny.sk / Vzbura v košickej nemocnici. Lekári odmietajú robiť nadčasy

Doteraz robili nadčasy, ktoré im mohol zamestnávateľ nariadiť. Aj keď je otázne, ako boli naplnené paragrafy zákona hovoriace o tom, že nadčasy sa môžu čerpať len vo vymedzených prípadoch, medzi ktoré normálna prevádzka rozhodne nepatrí. Inak, ako je možné, že lekári v štátnej nemocnici, ktorí sú vlastne štátni zamestnanci, sú tlačení zamestnávateľom (štátom) do toho, aby porušovali zákonník práce? Kde je Inšpektorát práce? Štát od zamestnávateľov vyžaduje dodržiavanie zákona a sám ho nedodržiava?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sme.sk / Nemocnice nedodržiavajú Zákonník. Sťažnosti nie sú, za nadčasy sú príplatky

Lekári sa rozhodli, že nadčasy, na ktorých sa s nimi zamestnávateľ musí dohodnúť už odmietnu. Je to ich právo a spochybňovať to nemôže rozhodne nikto.

Obrázok blogu
(zdroj: ipravda.sk)

Na jednu stranu sa ťahanie nadčasov na Slovensku berie ako samozrejmosť, veď každý si chce privyrobiť, lenže kde je tomu koniec? Podľa rôznych štúdii so stúpajúcim počtom nadčasov klesá produktivita i kvalita odvedenej práce. Zamestnanci, ktorí ťahajú nadčasy sú náchylnejší na kardiovaskulárne ochorenia a taktiež sa u nich zvyšuje riziko infarktu.

Prečo v zdravotníctve, ktoré má v rukách naše životy a zdravie, nútime zamestnancov do doslova bezhlavých nadčasov? Dôverovali by ste lekárovi, ktorí v práci trávi viac času ako doma, keby vás išiel operovať?

Sme.sk / Súd: Lekár zanedbal monitoring, chlapec upadol do kómy
Sme.sk / Dieťa po infarkte: Súd zrejme už rozhodne o bolestnom

A druhou stranou mince pri nadčasoch v zdravotníctve je fakt, že naše zdravotníctvo je trvalo personálne poddimenzované, pretože bez nich nie je vôbec schopné fungovania. Cezčasy, či už pri lekároch, alebo pri sestrách sa čerpajú v drvivej väčšine na normálne fungovanie nemocníc, čo určite nie je ani len náhodou v poriadku.

Mimochodom, túto tabuľku ste videli?

zdroj: ILO stat
zdroj: ILO stat (zdroj: Tomáš Meravý)

Pochádza z blogu Tomáša Meravého (liberálneho ekonóma), ktorý k tomu napísal nasledujúce:

"Ako vidíme, Slovensko má z vybraných štátov najväčší priemysel, ale najnižšiu celkovú zamestnanosť. Náš priemysel patrí v pomere k celej ekonomike k najväčším v EÚ. Jeho podiel na celkovej zamestnanosti je 23%, čím sa Slovensko zaraďuje na druhé miesto v EÚ hneď za Českou republikou. Náš problém spočíva v tom, že nevieme dostatočne dobre tvoriť pracovné miesta v iných odvetviach ako v priemysle. Veľmi problematický je aj náš verejný sektor. Počet zamestnancov vo verejnom sektore na Slovensku je nižší ako v ostatných troch štátoch. Lenže nie je verejný sektor ako verejný sektor. Slovensko má jasne viditeľnú prezamestnanosť vbyrokraticko-represívnom aparáte (stĺpec nazvaný "Verejná správa"), ale výrazne zaostáva v sektoroch vzdelávania, zdravotníctva a sociálnych služieb."

UPDATE (5. 10. 2015 o 16:25): Sme.sk / Sesterské odbory podporujú lekárov UNLP v proteste

Osem, alebo šesť hodin v práci?

HNonline.sk / Iba šesť hodín v práci. Švédske firmy si pochvaľujú, zamestnanci sú výkonnejší

O fakte, že čas strávený v práci má vplyv na výkonnosť a produktivitu som písal už vyššie pri nadčasoch zdravotníkov, alebo viackrát aj v predchádzajúcich blogoch. Ako ste si mohli prečítať v hore uvedenom článku, vo Švédsku už aj exaktne dokázali, že oddýchnutý zamestnanec je výkonnejší a produktívnejší, ako ten unavený.

Napríklad OZ KOVO sa už niekoľko rokov snaží na Slovensku odštartovať debatu o znižovaní zákonného 40 hodinového pracovného týždňa. Aj napriek tomu, že toto opatrenie by prinieslo zníženie nezamestnanosti a zvýšenie produktivity i spokojnosti zamestnancov, akosi tieto návrhy vždy odznejú pri výkrikoch "analytikov" plných hlúposti o komunizme a likvidovaní podnikateľského prostredia.

Treba si len spomenúť, ako v roku 1918 zaviedol prezident a filozof T. G. Masarik a jeho vláda v Československu osemhodinový pracovný čas, ako v prvej krajine na svete. Vtedy tiež "analytici" vykrikovali, že nastane koniec sveta - akosi nenastal...

Rebríček konkurencieschopnosti

Ako každý rok, aj tentoraz vyšiel z dielne WEF (World Economic Forum) rebríček konkurencieschopnosti. O samotnom rebríčku, zbere údajov a podivuhodnej interpretácií výsledkov som už písal, takže ak máte záujem, čítajte:

jankosc.blog.sm.sk / Rigidné pracovné právo - fámy vs. fakty

Tentoraz ma zaujalo niečo iné. Pri hodnotení nášho umiestnenia v tomto rebríčku akosi analytici prestali spomínať vraj škodlivý zákonník práce. Prečo ale, keď doteraz bol nimi považovaný za hlavnú brzdu našej konkurencieschopnosti? Nebude to tým, že aj napriek sprísneniu zákonníka práce sme sa posunuli v rebríčku vpred?

Sme.sk / Slovensko v rebríčku konkurencieschopnosti poskočilo

Ak by „analytici“ znova opakovali doteraz miliónkrát opakované mantry o škodlivosti nášho zákonníka práce, tak by sa usvedčili zo lži. Už v hore uvedenom blogu som vysvetlil, že naše pracovné právo má len minimálny vplyv na umiestnenie Slovenska v tomto rebríčku, pričom mnohé krajiny, ktoré majú omnoho prísnejšie pracovné právo (Rakúsko, Belgicko, Francúzsko, Dánsko, Švajčiarsko, atď) sa v tomto rebríčku umiestňujú na podstatne lepších miestach.

Podľa aktuálneho rebríčka konkurencieschopnosti sú hlavné problémy našej ekonomiky niekde celkom inde, ako v našom pracovnom práve.

Ak nerozumiete, ako sa ľudia prepadávajú do chudoby, ste pravdepodobne sociopat

V našej spoločnosti prevláda názor, že ľudia si za vlastnú chudobu môžu sami, že sa malo snažili, nevzdelávali, že na sebe malo pracovali. Áno, na jednu stranu je pravda, že čím vyššia snaha a vzdelanie, tým sú vyhliadky na upadnutie do chudoby menšie, ale aj napriek tomu nie je ani snaha a ani vzdelanie garantom toho, že do chudoby neupadnete.

The Guardian / If you don’t understand how people fall into poverty, you’re probably a sociopath

Podľa štúdie ETUI (European Trade Union Institute) ani zamestnanie, ani vzdelanie pred chudobou nechránia. Najvyšší relatívny nárast ohrozenia chudobou bol medzi rokmi 2008-2012 zaznamenaný medzi zamestnanými (zamestnanci a živnostníci) dokonca aj u ľudí s vyššou kvalifikáciou. Čo je priam alarmujúce, najvyšší nárast ohrozenia chudobou bol zaznamenaný medzi zamestnanými na plný úväzok.

Euractiv.sk /Zamestnanie pred chudobou nechráni

Príčin upadávania obyvateľstva do chudoby je viacero, pričom by sa na túto tému dali napísať aj celé knihy.

Ak chcete, prečítajte si tieňovú správu o chudobe a sociálnom vylúčení

My si povieme, len čo spôsobuje zvýšený nárast ohrozenia chudobou medzi zamestnanými. Tým problémom je tlak na znižovanie nákladov práce a obmedzovanie kolektívnych práv zamestnancov. Ide o takzvaný sociálny dumping, ktorý začína byť v Euro-atlantickom priestore veľkým problémom.

Proti fenoménu sociálneho dumpingu sa vyslovili aj delegáti kongresu ETUI v Paríži, ktorý sa skončil minulý týždeň, pričom už za pár dní sa uskutočni globálna odborárska akcia, ktorá ma upozorniť na fenomén prekérnych foriem zamestnávania. Podľa delegátov kongresu normálnym pracovným pomerom má byť práca so zmluvou na dobu neurčitú a nie rôzne alternatívne formy práce a pracovných pomerov, ktoré sú len jednou z mnohých foriem sociálneho dumpingu.

Už len tak na okraj k sociálnemu dumpingu. Na jednej konferencii venovanej práci, pracovným podmienkam sa počas vystúpenia viacerých rečníkov, ktorý hovorili o sociálnom dumpingu v rámci EÚ, prekrikoval prednášajúcich zástupca spoločnosti Ryanair, ktorý hlasne popieral existenciu sociálneho dumpingu.

Starosta Kodane, zakázal všetkým zamestnancom mesta využívať na služobných cestách služby aeroliniek Ryanair, práve pre sociálny dumping, ktorý umožňuje tomuto leteckému dopravcovi valcovať iných poskytovateľov služieb.

theGuardian.com / Ryanair closes Denmark operation to head off union row

Debata o minimálke

Keďže sa už dlhšie debatuje ohľadom minimálnej mzdy a nie vždy poctivo a pravdivo, tak si prejdeme nejaké zamlčané fakty:

Minimálna mzda vs. Produktivita

Ako je možné vyčítať z nasledujúceho grafu, slovenská produktivita prepočítaná cez PPP (parita kúpnej sily) je vyššia ako v Južnej Kórei, Izraeli, Portugalsku a Poľsku a pritom naša minimálna mzda, tiež prepočítaná cez PPP je oproti týmto krajinám nižšia. Ale pozrite sa na Slovinsko, Japonsko a Nový Zéland. Ich produktivita je len mierne vyššia ako tá naša, ale ich úroveň minimálnej mzdy je plus-mínus dvojnásobná.

Obrázok blogu

Štát kritizuje nízke mzdy, sám ich svojim zamestnancom vypláca

Sme.sk / Štát kritizuje nízke mzdy, sám ich svojim zamestnancom vypláca

Tento článok sa sčasti venuje aj faktu, ktorý som kritizoval aj predchádzajúcom blogu, o nizkych mzdách štátnych zamestnancov, ale na jeho konci sa už venuje len minimálnej mzde a to, dosť jemne povedané - nekompetentne. 

Hlavným argumentom proti zvyšovaniu minimálnej mzdy, či už zo strany zamestnávateľov, „analytikov“ ale aj autorky tohto článku, je tvrdenie, že zvyšovanie minimálnej mzdy zvyšuje nezamestnanosť.

V tomto článku autorka pletie piate cez deviate, akoby sa pokúšala silou-mocou dokázať nedokázateľné. Argumentuje štúdiou z roku 2007 z Nového Zélandu, kde došlo v priebehu dvoch rokov k navýšeniu minimálnej mzdy až o 50%. Sama síce píše, že aj napriek tak vysokému nárastu minimálky nedošlo k žiadnym následkom na trhu práce týkajúcich sa zamestnanosti.

No hneď aj dodáva: „Podľa zistení britskej komisie pre nízke mzdy totiž mnohí zamestnávatelia na vyššie mzdy reagovali tým, že znížili príplatky za nadčasy. V iných firmách mohlo zase poklesnúť aj odchodné či príspevky na penziu.“

Toto ale nie je problém toho, že by minimálna mzda mala reálny dosah na zamestnanosť/nezamestnanosť, ale dôsledok sociálneho dumpingu a snaha znížiť náklady práce za každú cenu.

Na konci svojho článku autorka píše nasledovné:

„OECD aktuálne vážne upozorňuje, že prinízka minimálna mzda nedostane rodiny takto platených pracovníkov z chudoby. Privysoká zasa môže časť týchto rodín pripraviť o prácu a príjem z nej úplne.“

„Tým však vo veľkej miere dáva za pravdu prácam analytikov a zamestnávateľom.“

Tak na toto „vrtenie psom“ musela mať pani redaktorka fakt silný žalúdok. Keby si autorka tohto paškvilu naozaj prečítala zmienenú štúdiu OECD, tak by pochopila, že len papagájuje hlúposti z úst takzvaných „analytikov“, ktorí zjavne hovoria len v niekoho záujme a pravdepodobne aj za jeho peniaze.

Nech už máte názor na výšku minimálnej mzdy u nás akýkoľvek, tak nikto nemôže ani len náhodou vysloviť, že tá naša minimálka je privysoká. Tí, čo to tvrdia, nech sa idú pozrieť do Austrálie, kde je najvyššia nominálna minimálna mzda na svete, alebo na už spomínaný Nový Zéland, kde je najvyšší podiel minimálnej mzdy na priemernej mzde na svete a predsa tam miery nezamestnanosti nevystrelili k nebesiam aj napriek veľkému podielu málo vzdelaného domorodého obyvateľstva. Podľa našich „analytikov“ mali už tamojšie ekonomiky dávno skrachovať – nechápem, prečo doteraz fungujú...

Mimochodom, toto je graf znázorňujúci rast minimálnej mzdy v Slovinsku:

Obrázok blogu
(zdroj: http://www.tradingeconomics.com)

Otázka je. Aj napriek bezprecedentnému zvýšeniu minimálnej mzdy v Slovinsku, vystrelila tamojšia nezamestnanosť k nebesiam? Skrachovala tamojšia ekonomika? Klesla tamojšia priemerná mzda, alebo medián? Nie, nič z toho sa neudialo

Odborová organizovanosť

Nedávno som natrafil na knihu z dielne profesora Univerzity Notre Dame Benjamina Radcliffa s názvom The Political Economy of Human Happiness: How Voters' Choices Determine the Quality of Life.

Profesor Radcliff sa vo svojej knihe zaoberá ľudským šťastím a tým, ako si toto svoje šťastie dokážeme sami ovplyvňovať. Naozaj zaujímavá kniha v ktorej ma zaujalo jeho tvrdenie, že čím je v krajine vyššia odborová organizovanosť zamestnancov, tak tým je aj vyšší pocit šťastia obyvateľov. Z tejto knihy pochádza aj nasledujúci graf:

Obrázok blogu
(zdroj: Benjamin Radcliff)

A naozaj je zaujímavé, že vo všetkých rebríčkoch, ktoré hodnotia životnú úroveň a šťastie obyvateľov sa opakovane umiestňujú krajiny, ktoré sú aj v čele rebríčkov odborovej organizovanosti.

Samozrejme, že nejde o čisto kauzálny vzťah, pretože v niektorých totalitných/autokratických krajinách sveta je ešte aj dnes 100% odborová organizovanosť a predsa by tam asi žiaden Európan so zdravým rozumom nechcel žiť. Tu ide skôr o fakt, že vysoká odborová organizovanosť vo vyspelých demokratických krajinách naznačuje aj vysoký podiel občianskej participácie na veciach verejných, čo ovplyvňuje samotnú životnú úroveň, ale aj mieru uspokojenia obyvateľstva.

Podľa ďalšej štúdie, by zamestnanci mali prehodnotiť svoj vzťah k odborovej organizovanosti nielen pre svoje osobné dobro, ale aj pre dobro svojich detí, nakoľko bolo preukázané, že deti rodičov, ktorí boli členmi odborov sú lepšie platené a zdravšie. Ako ich rovesníci pochádzajúci z rodín neodborárov.

Neveríte? Tak čítajte:
the Washington Post.com / Larry Summers: Stronger unions must be part of the national agenda

Podoba Ticha

Ako vždy, počítam a som s tým zmierený, že ma znova niekto v diskusii onálepkuje ako bolševíka/komunistu, hoci na túto ideológiu mám negatívny názor.

Nad nálepkovaním v slovenskej spoločnosti som sa nedávno zamyslel, keď som si prečítal nasledujúci článok:

Sme.sk / O vraždení komunistov sa v Indonézii nepatrí hovoriť

Už jeho titulka je veľmi zavádzajúca a aj v článku sú popísané totálne hlúposti, čo je smutné, hlavne s ohľadom na naozaj vážnu tému.

Aj keby bola pravdivá informácia, že všetkých 1 500 000 (z toho milión zavraždených) obetí vlny násilia v šesťdesiatych rokoch minulého storočia v Indonézií boli komunisti, tak by to tento strašný čin aj tak nešlo nijako ospravedlniť.

Problémom ale je, že drvivá väčšina z obetí bola z komunizmu, alebo sympatiám k tejto ideológii len neprávom označená/onálepkovaná. Išlo okrem iného aj o odborárov, či už funkcionárov, alebo radových členov. V rámci boja proti komunizmu, hoc ako legitímnom, boli likvidovaní nielen komunisti, ale likvidoval sa akýkoľvek element, ktorý nevyhovoval vtedajšiemu svetonázoru a hlavne ekonomickému modelu. Čokoľvek ohrozovalo investorov, alebo vložený kapitál muselo byť zničené a následky tohto jednania pretrvávajú v Indonézii dodnes. Vtedajšie udalosti dokonca servírovala aj americká televízia ako víťazstvo demokracie, hoci išlo o nedemokratický vojenský prevrat v réžii západného kapitálu.

Zaujímavou je tiež informácia hovoriaca o tom, že všetko to spomínané násilie odštartoval zoznam 600 mien ľudí, ktorí musia byť zlikvidovaní, pričom ten prišiel do rúk vojenskej junty z americkej ambasády.

O vtedajších udalostiach v Indonézii si môžete prečítať:

DennikN.sk / O indonézskej genocíde sa v krajine nehovorilo. Aj dokument Podoba ticha to mení

Prípadne sa vyberte do kina v rámci festivalu jeden svet:

Jeden Svet.cz / Podoby ticha

Prečítajte si aj staršie vydania tohto súhrnu:
Svinstvá, klamstvá a zavádzanie (práca a platy - september 2015)
Svinstvá, klamstvá a zavádzanie (práca a platy - august 2015)
Svinstvá, klamstvá a zavádzanie (práca a platy - júl 2015)
Svinstvá, klamstvá a zavádzanie (práca a platy - jún 2015)
Svinstvá, klamstvá a zavádzanie (práca a platy - máj 2015)
Svinstvá, klamstvá a zavádzanie (práca a platy - apríl 2015)

Ján Košč

Ján Košč

Bloger 
  • Počet článkov:  107
  •  | 
  • Páči sa:  52x

Ekonomicky analytik KOZ SR, spoluzakladateľ občianskeho združenia Pracujúca chudoba a zakladateľ Asociácie sociálno-ekonomických analytikov. V tomto blogu prezentujem svoje osobné názory, ktoré nemusia byť totožné s oficiálnymi stanoviskami KOZ SR, OZ Pracujúca chudoba a ani Asociácie sociálno-ekonomických analytikov. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu